Denník kapitána 9

Dnešný, trochu mokrý 38. deň našej skvelej výpravy bol aj napriek počiatočným problémom veľmi plodný. Králiky plodili, mrkvy plodili, aj niektorí námorníci v tom Shanghajskom prístave plodili. Alimentov sa nedoplatia, blázni. Ozaj, Shanghaj je vskutku nádherné mesto. Všetci tu sú malí a šikmookí ako Japonci, ale nikto nevie tak dobre po anglicky. Ej, veru Čínania sa majú ešte čo učiť. Ale aj my sa máme čo učiť. Naučili ma dávať si pozor na peňaženku. Škoda že až keď som prišiel o vodičák, pas a kreditku. Jano stratil psa. Neviem ako sa mu to podarilo, ale tvrdil mi že ho medzi tými Číňanmi nemohol rozoznať. Asi preto mi priviedol Juana. Ale Juanovi sa na lodi páči, tak tu môže zostať.

Ďuri žiarli na Juana. Neviem prečo, veď Juan je taký milý a zlatý. Pre Boha, čo to píšem? Asi mi fakt chýba žena. Teším sa do Thajska.

39. deň bol rovnako, ak nie viac, mokrý ako ten včerajší. Stále prší. Odkedy sme prišli o strechu, tak furt prší. Tomu hovorím irónia. Kým bola strecha funkčná, tak ani obláčika a zrazu prietrž mračien. Ale keby len mračien. Neviem čo chlapi v tom verejnom dome jedli ale majú prietrž výkalov. Juan s Ďurim to nestíhajú umývať. Chlapi proste kadia kade chodia. Už som im aj zakázal chodiť a aj tak kadia. Nepáči sa mi to.

Poobede kadenie voľajako ustalo, ale moja radosť bola krátka. Iba pokým som spal. Keď som sa zobudili všetko bolo ako predtým.

40., opäť po dlhom čase jubilejný, deň. Z lode začali miznúť veci. Najskôr piano, piano 2, klavír, viola a piano 3. Okamžite som začal vyšetrovanie a hneď som našiel aj niekoľko podozrivých. Obvinil som dve sliepky, 4 králikov a Juana.

40. deň večer. Juan sa priznal. Vyhodil som ho. Ďuri sa potešil. Jano bol sklamaný, že po psovi prišiel aj o čínskeho otroka. Obrovská strata. Mám podozrenie, že miznú aj chlapi. Ale asi mám halucinácie... Ani by som sa nedivil, po tých obedoch čo mi tu varia.

Už 41. dní sme z domu. Moje podozrenie, že miznú ľudia sa začína potvrdzovať. Ráno som volal tretieho asistenta štvrtého poručíka a neprišiel. Keď som pozeral na osobnom oddelení, jasne som videl že tretí asistent štvrtého poručíka na lodi bol. A už nie je. Asi zakotvím. Teda myslím to tak že nezakotvím, ale zakotvím. Veď viete.

Ďalší človek preč. Je to ako epidémia. Na lodi je už len 88 ľudí. Vlastne nie ľudí, chlapov. Cítim sa byť taký osamotený. Za pár hodín zmizlo už zo 15 osôb. Čo sa to deje?

42. deň. Už mi ani nemá kto strúhať ceruzku, ktorou píšem denník. Keď som sa pýtal Fera, Jana a Ďuriho, že kde sú ostatní, nevedeli mi odpovedať.

Večer som zistil že Fero, Jano a Ďuri, ktorých som sa pýtal, neboli skutoční. Boli to len figuríny. Opustili ma aj moji priamy spolupracovatelia.

Rozhodol som sa toto trápenie ukončiť. Dopil som posledné zásoby alkoholu na lodi a chystám sa spustiť autoutopenie lode. Chlapi mi tu nechali posledný záchranný čln.

Spustil som autoutopenie. O minútu bude po všetkom. Denník uložím do nepremokavého obalu a uložím do trezoru. Dočítania pri ďalšej výprave, moji verný. Zbohom.

P.S.: Milý čitateľ, ak si našiel tento denník, ber všetko s rezervou, to vieš, na lodi bola nuda, tak som trochu kecal... no trochu viac... veď uvidíš.