Zatiaľ čo chlapi vysekávali loď a Fero skladal báseň pre kráľovnú, Jano naháňal starostu, inak prezývaného Ivan, so sekerou v ruke. Neviem či to bola nejaká nová hra, ale ani jeden z nich sa pri tom nezabával. Isté je, že Jano vyhral Satelit a starosta vyhral život. Z výhry mali obaja obrovskú radosť, Jano väčšiu. Keď chlapi loď vysekali a Fero dokončil a predniesol pred celou dedinou báseň, vydali sme sa kade ľahšie. Dosť nám pri tom pomohli Afričania, pretože nás ktovie prečo naháňali s horiacimi fakľami. Zrejme ich urazila tá básnička. Zvlášť pri časti „Nech je tvoje aj Rusko, tam kde sneží husto“ sa mračili. A pritom podľa mojich znalostí zemepisu je Rusko od Afriky strašne ďaleko. Ja to musím predsa vedieť, veď som kapitán.
Plavíme sa ôsmy deň. Aj keď naša výprava trvá už takmer 20 dní. Ďuri mi konečne spravil to čo som od neho už tak strašne dlho chcel. Poriadnu praženicu. Aj s vajíčkami. Imrich nadával, že takto v živote nevychová žiadne kura. Odvetil som mu, že si dám od doktora zmerať cholesterol a ak bude čo i len na hranici, vajíčka obmedzím. Neviem čím to bolo spôsobené ale cholesterol som mal 200 násobne vyšší ako je povolená norma. Možno za to môže tá bravčová masť ktorú do mojej krvnej vzorky pridal Imrich.
Nehnevám sa za to na neho. Stále sa ma vypytuje, že kedy sa už konečne oteplí. Hádam v lete by sa mohlo. Ale neviem. Afrika je divná. Čo chvíľu musím Jana rušiť v sledovaní televízie a nútim ho presekávať more. Je úplne stuhnuté ako moje kríže. Snáď sa čoskoro doplavíme aj do Thajska, dám si urobiť tú ich masáž. Jano stále nadáva, že musí robiť. Vraj zmešká nejakú reality show. Minule prišiel s geniálnym nápadom – že nech mu kúpim video. Nuž, porozmýšľam.
Plavíme sa deviaty deň. Dnes to išlo pomaly, lebo Jano trucoval. Nechcel sekať. Fera som nútiť nemohol, skladal básničky. Ako inak – pre kráľovnú. Neviem čo na tej opache vidí. Vlastne na nej je vidieť jediná vec a aj to je tuk. Keď už píšem o tuku – ulovili sme veľrybu. Takú menšiu. Palubný provokatér Béla, Imrichov kamarát, tvrdil že je to tuleň. Ale ja mu neverím, ostatní chlapi tiež nie.
Po obede sme Bélu priviazali na predok lode a do ruky sme mu dali sekeru. Dostal to za trest – stále vykrikoval „Tuleňa ste hytili, tuleňa!“ Nech si vykrikuje dole. A nech seká. Beťár jeden, začal sekať do lode. Tak sme ho zase odviazali. Chvíľu sa nebudeme plaviť. Času dosť. Do leta.
Plavíme sa jubilejný desiaty deň. Chlapi chcú dovolenku. Povolil som. Aj tak nič nerobia. Len Fero stále píše, Jano pozerá a Imrich pestuje. A chová, už o pár týždňov vraj budeme mať malé kuriatka. To bude konečne poriadny obed. Len či máme dosť kečupu. A zemiakov na hranolky. Ej veru mali sme vylúpiť toho McDonalda ešte doma – v Londýne. Aj barbecue omáčku by som si dal. No nič, snáď majú fast food aj v Afrike.
Narazili sme na pevninu a nebol to ľad. Prisám vačku že nebol. A náraz to bol vskutku nádherný. Taký nárazovitý. Aj sme sa zľakli. Jano už si myslel že buď to vybuchla sopka, alebo je zemetrasenie. Tá televízia mu fakt nerobí dobre. Vyšli sme na pevninu a zase nás vítali Afričania. Spýtal som sa či nemajú hranolky ale neviem čo mi odpovedali. Nerozumiem im. Mali sme so sebou vziať aj tlmočníka. Pri budúcej výprave si ho vynútim.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára