Dennik kapitana 3

Plavíme sa piaty deň. Hrali sme šach a Fero začal bozkávať kráľovnú. To by som ešte chápal, ale keď pooblizoval všetky figúrky tak som ho poslal hnojiť. Aj tak nič iné nevie. Mal som si vybrať iného zástupcu. Napríklad Ďuriho. To je taký milý, tichý chlapec. Možno to je tým že je nemý. Ale hluchý veru nie je. Poslúcha na slovo. Ľahni, sadni, prines. Všetko spraví. Aj raňajky mi minule urobil. Trochu moc cibule a málo vajíčok. Vraj došli.

Po obede som si zavolal Imricha, že ako je možné že nechová sliepky. „Nemkázali ste pán šéf“ Nuž pravdu vraví. Nemkázal som. Opáčil som že teraz už kážem a on na to že kde má vziať sliepky. Ej, chlapče, to nie je moja starosť. Povedal som mu, že nech si pripraví mrkvu, že budeme robiť obchod. Blížime sa k Afrike. Cítim to. Hlavne v kostiach. Aj keď ich mám celé premrznuté.

Plavíme sa už celých 6 dní. No vlastne necelých, polnoc bude čo nevidieť. Afriku tiež nevidieť. Ani s ďalekohľadom a to má zoom viac než 12x. Chlapi sa zase cítia byť podvedení. Teda okrem Jana, ktorý začal sledovať Dallas. Furt pobehuje po lodi a vŕta do paluby. Hľadá ropu. Neviem či nájde, ale ak áno tak mu ju zdaním. Fero už prestal oblizovať figúrky zo šachu. Asi preto, lebo mu ich pes zožral. Bol hladný a mrkvy nechcel. Imrich sa ma pýtal či už budeme kotviť. Chce robiť obchody. Odvetil som mu: „Dočkaj času ako kapitán Afriky“.

Plavíme sa siedmy deň. Imrich sa dočkal aj ja som sa dočkal. Afrika. Konečne. Vystúpil som na posvätnú africkú zem a do ľadu som zapichol kráľovninu vlajku. Vlastne nie celkom do ľadu ale do nohy domorodcovi. Veľmi sa zľakol a zvrieskol na mňa: „Gavariš pa rusky?“ Chcel som povedať „Daj mi pokoj“ ale akonáhle som vyslovil „Da..“ už začal blekotať niečo vo Svahilčine, či ako to v tej Afrike rozprávajú.

Dali nám čaj a Imrichovi vymenili mrkvu za sliepky. Budú vajíčka. Aj kohúta sme vzali. Bránil sa ale musel ísť. Ešte som nevidel 12 kilového kohúta. Ej veru, dobre ich tu kŕmia. Výdatne. Asi snehom. Toho je tu strašne veľa. Fero začal hrať tenis so snehovou guľou ale trafil starostov dom a rozbil mu okná. To by mi ani nevadilo, keby to nebolo v hosťovskej izbe kde som mal spať.

Dnes sme sa neplavili. Zamrzla nám loď. Starosta, inak prezývaný Ivan, nám dal zo tri psie záprahy. Išli sme do vnútrozemia pre sekery. Oni v dedine nemali. Vraj načo. Stromy tam aj tak nerastú a pobiť sa môžu aj s nožmi.

Snežíme sa druhý deň. Sneh je úplne všade. Ráno som otvoril konzervu s hráškom a hádajte čo bolo vnútri. Hrášok? Kdeže. Bola plná snehu. Neskôr som sa dozvedel že Fero zožral hrášok a konzervu naplnil snehom. Fakt začínam rozmýšľať že ho degradujem. Uvidíme.

Po obede som bol príjemne prekvapený. Uvidel som niečo čo nebol sneh. Prekvapenie pretrvalo ale už nebolo také príjemné. Bol to vlk. Asi hladný vlk, lebo vrčal a slintal. Konzerva od hrášku plná snehu sa mu nepáčila, lebo vrčal a slintal ešte viac. Možno to bolo spôsobené aj tým že som mu ju hodil do hlavy. Jano ho odlákal nejakou klobásou a keď som sa ho pýtal že kde ju vzal tak mi odvetil aby som sa nepýtal. Tipujem že to bola mrkva.

Snežíme sa druhý deň. Už vidíme aj nejaké kríky. Jasný znak vnútrozemia. Do dediny sme prišli niečo po jedenástej. Privítali nás čajom. S rumom alebo čo to bolo za pálenku. Zahrialo nás to a hneď ako sme vymenili sekery za mrkvy, ponáhľali sme sa k lodi.