Nahrávky Potomka, VIII.

Stretnutie s AfínouPotomok z ničoho nič ucítil pohyb. Zľakol sa, že by mohlo ísť o ďalšiu cestu časom. Pokladal to za číre šialenstvo a mal dojem, že to by bol jeho koniec. Cestovanie časom mu rozhodne nerobilo dobre. Na svoje šťastie sa mýlil. Loď sa pohla. Prešiel na riadiaci mostík. Videl, že je poludnie. Nikde naokolo neboli žiadne lode, na oblohe žiadne lietadlá, na pevnine nič nevidel. Ani keď použil ďalekohľad. Dátum neznámy – poludnie „Nuž Merual, voľakam plávame. Mám z toho dobrý pocit. Tak dobrý, ako len môže mať človek, ktorý sa ocitol neviem kde a neviem kedy.“ Potomok sa teda oddal vyššej moci a nechal sa unášať v ústrety novému dobrodružstvu. Trvalo to dlhé dva týždne a už si začínal myslieť, že zomrie od hladu. Našťastie v pralese v prednej časti hornej paluby objavil jedlé plody všetkých možných tvarov a farieb. Aj Merualovi chutili. Dátum neznámy – ráno „Loď zastala. Vyzerá to tu ako prístav. Ach, opýtam sa tých ľudí, čo sem idú. Dobrý deň! Kde to som, prosím vás?“ „Černokňažník na kovovej lodi! Chyťte ho! Musíme ho upáliť!“ Aj Potomkovi došlo, že tu veru na ružiach nebude mať ustlané. Schmatol Meruala a utekal kam ho nohy viedli. Napokon dobehol až do lesa. Stredovek - dopoludnie „Tak Merual. Videl by som to na stredovek. Inkvizícia v plnom prúde. Ešte musíme zistiť, čo je toto za kraj. Asi to bude Európa, podľa toho lesu.“ Vravel Potomok viac sebe ako svojmu kocúrovi. Rozhodol sa nájsť si nejaké miestečko na prespanie, aby sa mohol na ďalší deň vydať k svojmu cieľu. V okamihu však pocítil to otravné sústredené bzučanie, ktoré sprevádzali obrazy tisícov mŕtvych. Nie, ešte nemôže oddychovať. Nie teraz. Rozhodol sa teda aspoň občerstviť v blízkej riečke a pristúpil preto bližšie. Chvíľu kľačal na brehu a kropil si tvár, keď začul kroky. Začal teda dávať pozor. Kroky sa blížili, lámanie vetvičiek a praskanie šišiek naberalo na intenzite. Potomok dokázal počuť tlkot srdca nielen svoj, ale aj svojho pozorovateľa. Postava sa priblížila natoľko, že videl odraz v rieke. Žena. Žena okolo šesťdesiatky. Potomok periférnym videním zhliadol dlhší konár a pomaly si ho prisunul k sebe. Hodlal udrieť. Mozog mu pracoval hádam ešte rýchlejšie ako srdce. V takejto situácii nebol ešte nikdy v živote. Napriahol sa a zasadil úder. Reakcia nepriateľky ho zarazila. Nepohla sa. Len jemne mávla rukou a Potomok odletel v diaľ. Nárazom sa mu zapol diktafón. Stredovek – dopoludnie „Od vyvoleného som čakala viac. Vítam ťa v našej dobe. Volám sa Afína.“ Potomok sa nezmohol nielen na pohyb, ale ani na slovo. Iba pozvoľna dýchal a pozoroval paralyzovaného Meruala.