Nahrávky Potomka, VI.

Skúmanie lodePotomok sa teda vydal do Emdeckej zóny, ktorá ležala medzi Čínou, Filipínami, Vietnamom a Tchaj-wanom a po ceste si čítal denníky. Dočítal sa mnohé zaujímavé veci a myslel si o pradedovi a jeho dedovi svoje. 16.06.2138 – 10:40 „No, ak ja som potomok týchto ľudí, tak mám celkom strach.“ To ešte nevedel, že všetko je trochu inak. Dostať sa na zastaralú opustenú loď bolo menšie dobrodružstvo, ale Potomok to bez problémov zvládol. Nikto ju nestrážil, nikto na nej nebol. Čo Potomka sklamalo najviac, nebolo tu ani palivo. Rozhodol sa teda loď najprv preskúmať. 16.06.2138 – 10:57 „Na prednej palube je zjavne vidieť pozostatky Frakcie Záhradkárov. To však nie je to najzaujímavejšie. V podpalubí som objavil podivný stroj, o ktorom nemám najmenšie tušenie na čo by mohol slúžiť.“ Potomok už zase začal strácať nádej, ale už zase pocítil tú jemu dôverne známu bolesť hlavy. Nevedel, čo si o tom všetko má myslieť, vedel iba, že za to niekto veľmi draho zaplatí. V zapadnutom kúte štvrtej paluby objavil hnijúce zvyšky zásob mrazených mrkiev, ktoré začínali evolvovať v inú formu života. Zrazu začul mňaučanie. Merual, napadlo ho. 16.06.2138 – 11:28 „Cicá. Ts ts ts... cicuška. Poď sem. Poď k ujovi.“ „No póď, ty potvora chlpatá!“ „Meural! Čo ty tu robíš?“ Merual neodpovedal. Iba spokojne priadol. Potomok ho opäť položil na zem a utekal za ním. Po niekoľkých minútach objavil akúsi knižku. Začal čítať. 16.06.2138 – 11:39 „Stroj času, Minerva Kapitánová. Ach bože, ďalšia prababička.“ Potomok sa do čítania návodu úplne ponoril a akousi podivnou zhodou náhod pochopil základný princíp. Veľmi by ho sklamalo, keby sa dozvedel pravý dôvod náhleho návalu inteligencie. 16.06.2006 -17:07 „Fajn. To by sme mali. Zostáva maličkosť. Zohnať plutónium.“ Zohnať plutónium nebola maličkosť v žiadnej ére ľudskej civilizácie. Kým sa mohlo plutónium aj napriek svojej prirodzenej nebezpečnosti stať bežným palivom, vyčerpali sa jeho zásoby. Potomok však vedel, ako ho získa. Vedel presne, komu treba zavolať. 16.06.2006 – 17:08 „Jozef? Zdravím, kámo! Dlho sme sa nevideli, ako žiješ?“ „Fakt, že dlho, brácho! Dobre žijem, a ty čo? Ako?“ „Ja sa mám vynikajúco. Len som narazil na taký malý zádrhel, mohol by si mi helfnúť?“ „Nie je nič, s čím by si Jožino neporadil, veď nahoď, čo potrebuješ?“ „Takých pár plutóniových tyčiniek.“ „Kchch... toto mi nerob, človeče, skoro mi zabehlo... no... síce som stratil pár kontaktov ale zoženiem ti to. Ozvem sa. Čau!“ „Čau, čau.“ Potomok sa cítil šťastne.