Nahrávky Potomka, VII.

Cesta časomKým Potomok čakal na dodávku plutónia, pokračoval v skúmaní lode a popritom začal pomaly uvažovať nad plánom. Uvedomil si však, že vlastne ani nevie proti akému nepriateľovi bude stáť a akej skaze bude čeliť. Z úvah ho vytrhlo zvonenie mobilu. 17.06.2006 – 04:13 „Prosím, Kapitán.“ „Poťo?“ „Áno, Joži?“ „No, mám pre teba ten matroš. Človeče, si mojím dlžníkom. Nemáš tucha, že čo to stálo.“ „Jasné, jasné. Kedy a kam si mám pre to skočiť?“ „Posielam ti koordináty, uvidíme sa o druhej poobede. Čavec!“ „Bye, bye.“ Potomok koordináty prijal a dostavil sa na dané miesto. Odovzdanie prebehlo bez problémov, čo Potomok skutočne neočakával. Najmä potom, čo na neho všade vyskakovali mŕtve hlavy a podivný strážcovia ešte podivnejších časových schránok. 17.06.2006 – 17:20 „Úspešne som vložil plutóniové tyčinky do generátoru a znovu som podrobne preštudoval návod na obsluhu stroja času. Či už sa tento pokus podarí, alebo nie, ja budem spokojný, pretože akýmsi záhadným spôsobom, je to jediná vec po ktorej túžim. Držím si palce.“ Potomok sa prežehnal, aj keď nebol členom žiadnej cirkvi a nepraktikoval žiadne náboženstvo. Naposledy skontroloval časové údaje, o ktorých mal pocit, že ich poznal odjakživa a naspamäť, posunul zo dve, tri páčky, otočil niekoľkými kolieskami a napokon túžobne stlačil tlačidlo s veľkým nápisom ‚Štart‘. Cítil sa veľmi podivne. Nevedel, či je ešte medzi živými, alebo či vôbec dýcha. Farby a tvary stratili svoj význam, rovnako ako čas samotný. Existencia bolo len prázdne slovo v priestore, ktorý sám o sebe tiež vlastne neexistoval. Všade naokolo sa mihali podivné svetelné pásy a celé Potomkovo ja blikalo ako o dušu. Chvíľami počet jeho končatín prevyšoval počet jeho prstov, ktorý prevyšoval počet jeho vlasov. A to bol dosť vlasatý. Zdalo sa mu, že uplynuli veky a zároveň, že neprešlo ani desať sekúnd. Keď sa konečne spamätal a ucítil pevnú zem pod nohami, spočítal si zuby a zaostril na najbližší predmet. Bol to kocúr Merual. Dátum neznámy – čas neznámy „Kocúrik môj zlatý. Vidím, že si z toho rovnako zmätený ako ja. Nič si z toho nerob chlapče. To prejde. Dúfam.“ Potomok v to nielen dúfal, ale dokonca aj veril. V jeho mysli sa zjavovali veci, ktoré predtým vídal iba v televízii a časopisoch. Obrazy, o ktorých nemal najmenšie tušenie, že by ich mohol niekto namaľovať a zvuky, o ktorých nemal tušenie, že by ich niekto, či niečo, mohlo vydať. Mal toho plné zuby a zároveň chcel ísť ďalej. O mnoho ďalej. Dokonať to, čo malo byť dokonané.