Nahrávky Potomka, IX.

Minerva a artefaktStredovek – dopoludnie „Prababička Afína?“ „Áno, môj milý. Mimochodom, je rok 1740.“ „Eh...“ Potomok si nemohol prísť na meno. Nielen, že mal stále žalúdok v oblakoch, ešte do toho táto... ježibaba, alebo ako ju mal nazvať. Afína mala typický čarodejnícky zahnutý nos, aj keď bez bradavice, špicatý klobúk a dlhé šedivé vlasy. Zodvihla zo zeme ešte stále nehybného Meruala a niečo mu pošepkala do ucha. Opäť sa rozhýbal. Dala si ho na plece. 1740 – dopoludnie „No veď už vstaň. Musíme ísť.“ Potomok s námahou vstal a nasledoval starenu. O chvíľu došli k starej chalupe. Vonku si práve odkladala iná starena svoju metlu. 1740 – poludnie „Ahoj, Masíja, toto je on.“ „Kto on?“ „Vyvolený.“ „Toto? Hm...“ „Dobrý deň, ja... ja... ja som Potomok Kapitán.“ „Áno, drahúšik, ja viem.“ Vošli do vnútra. Nad hrncami pri peci sa skláňala nejaká červenovlasá žena. Otočila sa a pozdravila Potomka. Potom na neho žmurkla. Bola prekrásna. Krajšiu ženu nikdy v živote nevidel. 1740 – poludnie „Pozri ako po nej pokukuje, beťár jeden.“ „Nechaj ho, vieš predsa... vieš predsa, čo vieš!“ „Ej ty starena jedna. Vieš, milý môj, Afína a ja vidíme budúcnosť.“ „Vy viete predpovedať budúcnosť?“ „No... takto jednoducho to nefunguje. Budúcnosť nie je daná. Ale niektoré významné udalosti vidíme celkom zreteľne. Niektoré len nejasne a z niektorých iba obrysy. A väčšinu nevidíme vôbec.“ „Áno, a čím sa daná udalosť viac dotýka našej krvi, tým je jasnejšia. A ty... ty si výnimočný. Včas sa dozvieš prečo.“ Potom pred Potomka predhodili jedlo a Masíja s Afínou sa odobrali preč. 1740 – popoludnie „Ahoj, ja som Masíja mladšia.“ „Eh... ahoj.“ „S mamičkou už si sa teda zoznámil?“ „Áno.“ Rozhovor síce viazol, ale Potomok a Masíja mladšia si akosi rozumeli aj bez slov. Pravá a nefalšovaná láska na prvý pohľad. Ich nečakané šťastie malo byť čoskoro prerušené. Afína s Masíjou sa vrátili. 1740 – popoludnie „Pôjdeš s nami, vyvolený. Máš úlohu.“ „Vezmi si tento artefakt. Funguje iba ak ho používaš ty. Preto si jedinečný.“ Vydali sa na cestu, hlboko do lesa. Už z diaľky bol počuť hukot motorov. ‚Hlučné motory v osemnástom storočí?‘, uvažoval Potomok. Potom uvidel stroj skazy. Vrtuľník veľmi podivného dizajnu. Afína mávla rukou a Potomok sa ihneď zjavil v kabíne helikoptéry. 1740 – podvečer „Čo to, do pekla?“ „Dobrý deň, ja som Potomok Kapitán.“ „Kapitán vravíš? Ty si jeden z tých jeho ľavobočkov? Volám sa Minerva Kapitánová.“ „Minerva... vynálezkyňa stroja času?“ „Rád by si počul môj príbeh, všakže? Bohužiaľ nemám čas. Tak ti ho teda nepoviem.“