Merual mladší II.

Ako sme stopovali otcaVyrozprával som teda Merualovi mladšiemu svoj životný príbeh a potom som ho zobudil a povedal som mu môj príbeh znovu. Takto to pokračovalo, až kým nevydržal počúvať celé štyri hodiny v kuse. Stálo ho to veľké premáhanie, ale dosť mu pomohlo pravidelné pošťuchovanie vidlami. Bránil sa, šmejd jeden. Bohužiaľ som mu za pozorné počúvanie (a následne dobre napísaný test) sľúbil, že si pre zmenu vypočujem ja jeho. Tak mekotal a blekotal (to viete, mali doma veľa zvierat) a napokon aj rozprával. Na moje prekvapenie sa jeho otec volal Santer. Čo ma však prekvapilo ešte viac - dostal meno po strýkovi. Strýkovi Merualovi. Čo ma však prekvapilo úplne najsamnajviacnajväčšmi, bolo, že jeho matka sa volala Meriel. Tak špatné meno som ešte nepočul. Spoločne sme sa - demokraticky podotýkam - rozhodli, že nájdeme Meruala. Vidly mi v hlasovaní zabezpečili hlas naviac. Vybehli sme teda do lesa hľadať nejaké stopy. Stopy sme našli rôzne - jelenie, kozie, dokonca aj od divého prasaťa. Takmer sa nám to vypomstilo, lebo nebyť vidiel mali by sme stopy divého prasaťa na svojich mladých a hebkých telách. Každopádne sme si čuníka pekne opiekli na ohni a zjedli. Po takom jedle sa nám už nechcelo hľadať, tak sme zalomili spánkom spravodlivých. Ráno som mal pocit akoby celú noc pršalo. Asi to bolo tým, že celú noc pršalo. Taktiež som mal pocit akoby som večer predtým zjedol pol prasaťa. Nemal som však najmenšie tušenie čím to mohlo byť spôsobené. Hľadanie stôp po mojom otcovi bolo ťažké. Už len preto, že odkedy zmizol uplynulo už viac ako 20 rokov. Rozhodol som sa, že budeme vychádzať z toho, že rád používal pseudonymi a z toho, že túžil znovu uvidieť kmeň Wigwambov. Vydali sme sa teda na cestu do Liverpoolu, najväčšieho prístavu v Anglicku.