Ako som sa batolil

A páčilo sa mi to natoľko, že pôjdem znovuV živote každého človeka nastane zlaté obdobie, niekde medzi šiestym a dvadsiatymštvrtým mesiacom jeho života, keď sa batolí. Keď je človek batoľa, po slovensky lezúň, tak je jeho jedinou starosťou loziť. Poväčšinou iba tam a späť, ale tí odvážnejší sa často podujmú aj na cestu späť a tam. Medzi najznámejšie batoľatá patria Pebbles Flinstone a Maggie Simpson. Blogujúci lezúni sú napríklad ZuSka a Incik. V živote každého človeka nastane temné obdobie, keď na batolenie spomína s láskou a nostalgiou. A chce si to zopakovať. Takýto človek znovuobjaví lezenie, tentokrát nie po zemi, ale po stene. Včera som testoval GTalk (blogneme, nebojte) a tak som sa od Moniky dozvedel, že sa idú (aj s Dupim, Pepanom, Dominikom a Katkou (alias DYMkou)) loziť. Tak som sa mojou prirodzenou schopnosťou takzvane navtieral (škoda, že mi táto špeciálna schopnosť nefunguje v Carcassonne). Zatiaľ sme boli iba na tzv. boulderingu, čo je lozenie v podstate do boku. Bez lana, do výšky maximálne 2 až 2,5 metra. Poviem vám, že už po prvých 20 minútach som mal predlaktia tuhé ako kamene $$:-))$$. Po hodine a pol som mal pocit, že dnes budem rád, ak chytím do ruky zubnú kefku. Kupodivu necítim žiadnu bolesť, čo ma na jednej strane mrzí, lebo čo bolí, to rastie... väčšinou $$:-i$$. Po batolení sme sa odpratali ku Kiršovi, kde sme niečo málo popili (ja osobne čerešňového Admundsena (alebo ako sa ten Nór píše)) a zahrali sme si Bang! spolu s Mestom Duchov. Vynikajúca kartová hra pre troch až 15 hráčov $$:-i$$. Niečo pred jedenástou som sa ale musel odpraviť, lebo robota, ale v nedeľu by sme mali ísť loziť znovu a karty sa dajú hrať kedykoľvek... takmer $$;-)$$.