Masíja V.

O smrti sestryKeď bol svet zachránený, mohli sme si váľať šunky. Teda to som si aspoň myslela, ale Masíja mladšia časom prišla na to, že to nebude najlepší nápad. Museli sme zariadiť, aby sa v budúcnosti stalo to, čo sa už raz stalo, aby sa to mohlo stať znovu. Poznáte to. Hrali sme sa s časom akoby to bolo klbko vlny. Naťahovali, obracali, pretáčali, uzlili a strihali. Napokon sme z časopriestoru urobili obyčajnú handru. A sestra bola čím ďalej tým otravnejšia. Za tých dlhých šesťdesiat rokov, čo som ju poznala sme sa takmer nikdy nehádali. Teda ak vynecháme pubertu a priľahlých pätnásť rokov z oboch strán. A ani potom to vlastne nebolo moc ružové. Raz sa stalo, že sme sa pohádali kvôli chlapcovi. Skutočne iba raz, väčšinu chlapcov som totiž vždy dostala ja. Značnú rolu v tom zohrali nápoje lásky, ktoré snáď ako jediné som vyrábala lepšie než Afína. A navyše ten jej frňák... no škoda hovoriť. Ale najhoršie to bolo posledných 5 rokov jej života. Neznášala som jej povýšenú náladu. To bolo „Ja som toto a ja som tamto“, furt dokola. Stále mi musela predhadzovať, že to ona povedala proroctvo, ktoré zachránilo svet a že ona sa zasadila o lepšiu budúcnosť ľudstva. Tak som ju zabila. Bonzla som ju na úrade pre čarodejnice. Ani nevedela ako a už sa piekla. Čarodejnica jedna stará. Tým som si potvrdila, že niekedy vie inštinkt skutočne viac, než mamička. Nech je jej uhorská zem ľahká. Keď sestra uhorela, porozprávala som sa s jej dcérkou. Bolo jej treba vysvetliť, že čo a ako. Viete... kravy podojiť a tak. Prípadne nájsť zmysel toho proroctva, čo sestrička kedysi vyriekla. Ale Masíja mladšia bola veľmi inteligentná slečna. Veď zbalila chlapa z budúcnosti a to sa nepodarí každej. Vedela som, že moja dcéra, Afína mladšia, jej v tom bude pomáhať.