Masíja I.

O detstveÚvodník Tí vernejší z vás si isto spomínajú na Denník Kapitána a na oboch Merualov. Možno aj na Potomka a Archeológa. Toto sú poviedky mojej ságy Deti Vekov, ktorá žiaľ ešte nie je dokončená. Nie tak akoby som chcel. Rozhodol som sa teda dielo dokončiť, aby raz mohlo byť vydané knižne. Aj keby som si to mal zaplatiť $$:-))$$. Už sú to takmer dva roky od Potomka, takže si s kľudným srdcom zopakujte celých 35 stránok $$;-)$$. Ale nemusíte. Masíja sa dá čítať aj samostatne. Ahoj, volám sa Masíja. Som čarodejnica. Nie vždy som si však bola vedomá tejto skutočnosti. Detstvo som prežila ako štandardná dievčina v sedemnástom storočí v Egypte a neskôr v Uhorsku. Až na nejaké drobnosti, akože som vedela zapáliť sviečku prstom. Väčšina ľudí ju vie prstom iba zahasiť. Z Egypta sme sa vysťahovali pre ukrutné teplo a ešte ukrutnejšiu zimu. Tá bývala väčšinou v noci. Ale keď sa pošťastilo, tak bolo trochu zima aj cez deň. Hlavne, keď Angličania priviezli ľad. Ale to bývalo málokedy. Inak tam celé dni pobehovali anglický vojaci a nadávali miestnym. Že treba stavať Suezský prieplav a platiť dane. A tak. Pravdupovediac si na toto obdobie moc nespomínam. Napokon sme sa usadili v severnom Uhorsku. Že Horná zem tu tomu hovorili. Miestni niekedy aj Slovensko. Ale páni z Budapešti to zakazovali. Občas sa našiel nejaký hrdina, čo vykrikoval, že Budapešť zrovná so zemou a potom trpel na dereši. Vyrastala som so sesternicou Afínou. Brala som ju ako sestru. Bola mladšia a predsa šikovnejšia. Tak trochu som jej závidela. Vždy som mala pocit, že náš vzťah skončí jej smrťou, aj keď mamička tvrdievala, že ma ten pocit prejde. Verila som však viac svojmu inštinktu, ako mamičke. Mamička si totiž občas rada vymýšľala. Tvrdila, že môj ocino s ujom založili The Beatles. Každé malé dieťa predsa vie, že The Beatles založil Giordano Bruno a cirkev ho upálila za pokrokové neometalové texty o Satanovom bratovi menom Jude. Od rána do večera všetci robili na poli. Až kým nezrušili nevoľníctvo. My sme nikdy nerobili, lebo s Afínou sme vždy našli cestičky, ako oklamať hlad, alebo vyberačov daní. Hlad sme klamali ľahko – sliepkami, ktoré sme ukradli susedom. Vyberačov daní sme hydinou oklamať nedokázali. Tak sme ich jednoducho začarovali. Väčšinou to fungovalo a ak aj náhodou nie, tak ich otecko zastrelil svojou loveckou puškou. Ale veľmi nerád z nej strieľal. Už na začiatku nášho pobytu v Hornej zemi mu došli náboje, tak ju nabíjal slepačími zobákmi.