Masíja IV.

O stretnutí s PotomkomVyzeral tak zraniteľne. Stačilo si iba pomyslieť a bol by zomrel. Vedela som, že to nesmiem dopustiť, ale chuť bola veľmi silná. Odolala som. Malo to tak byť. Ja v podstate ani nie som krutá osoba, len rada krútim krkom. Som krútiaca osoba. Ale jeho život bol veľmi cenný. Zoznámil sa najprv so sestričkou. Trochu mu ublížila. Mala rovnaké chute ako ja. Ale odolala rovnako ako ja. A paralyzovala jeho kocúrika. Vtedy sme ešte netušili, že je to prevtelený deduško Merual. A potom sa stretol so mnou a neterou. Myslí si, že je to moja dcéra, ale tak to má byť. Inak by ju nechcel. Byť Afíninou dcérou totiž nie je žiadna výhra. Viete, ten nos a bradavice... Masíja mladšia však tento „pôvab“ po svojej matke nezdedila. Na jej šťastie a na šťastie Potomka. V konečnom dôsledku aj na šťastie ľudstva. Napriek jeho neznalosti to bol predsa vyvolený. Museli sme ho trochu oklamať a povedať mu, že vidíme budúcnosť. To nikdy nebola pravda, ale on o tom nemusel vedieť. Nakecala som mu, že to súvisí s jeho krvou, čo napokon vlastne ani nebola lož. Ale to som vtedy nevedela. My čarodejnice máme často ťažký život. Keď klameme, tak si myslíme, že vravíme pravdu a naopak. No, nech to bolo ako chcelo, ukecali sme ho, nech zabije tú starú strigu. Čo je trochu paradox, lebo strigy sme boli my a ona bola vedkyňa. Ale ona bola tá zlá a my tie dobré. Každopádne, mali sme prichystaný jeden vzácny kameň, ktorý kedysi dávno našla Afína a dlho sme nepoznali jeho význam. Až keď sa objavil Potomok, tak nám to všetko docvaklo. Plán vyšiel, Potomok vyhral, aj keď sme mu museli trochu pomôcť, ale ľudstvo bolo zachránené a ja som mala dobrý pocit na duši.