Masíja III.

O proroctve sestryJeden deň z našej mladosti bol obzvlášť prapodivný. Hlavne Afíninou zásluhou. Počasím to nebolo, lebo to sa podobalo obvyklému augustu. A bol august. Afína však nahodila veľmi zvláštny výraz tváre a povedala niečo divné. Nestihla som si to zapísať, tak som jej dala opäť zjesť ten pokazený koláč, ktorý to spôsobil. Výraz tváre sa vrátil, ale múdre reči už nie. Zopakovala ich až večer. Tak som si ich zapísala. Áno, mamička ma aj písať naučila, šikovná žena to bola. A vraj Afričanka s nevysloviteľným menom. Blbosti. Tú ockovi zoslali samotné nebesá... teda to by som tvrdila, ak by som na niečo nadprirodzené verila. Ja ako čarodejnica sa musím držať vedy, to dá rozum. Preto sme s Afínou ani do kostola nechodievali a susedove decká na nás za to škaredo pozerali. A ja som im za to v noci vylamovala mliečne zuby. Tak mimochodom vznikla legenda o zubnej víle. Až na jeden detail – ja som tým mrchám nikdy nenechala ani grajciar. Z počiatku som tým napísaným slovám moc významu neprikladala. Ale boli sme čarodejnice, tak to niečo muselo znamenať. Skúsila som znovu upiecť koláč a nechala som ho dva dni na slnku. Potom som ho celý zjedla. Potom si dlho na nič nepamätám, takže koláčom to zrejme nebolo. Afína vravela, že som nemala žiadne divné reči, len divné farby v tvári. Od zelenej cez červenú až po fialovú. A to bol maškarný ples až o mesiac. Ale na takéto zvláštnosti beztak nebolo moc času. Bolo načim sa vydať a založiť rodinu. Tak sme sa so sestrou vychystali na ten ples. S nápojom lásky na blízku. Svadby sme mali naraz, pravdupovediac si už ani nepamätám koho sme si to vzali. A nedlho po svadbe nás opustili rodičia. Aj Merual mladší, aj Santer mladší, aj naše mamičky s nevysloviteľnými, tobôž nie napísateľnými menami. Bolo to smutné, ale my s Afínou sme boli zvyknuté na horšie veci. Napríklad na to, že pršali žaby. Iste, svoju úlohu v tom zohralo to, že nás preklial pápež. Čarodejnice to v Európe nikdy nemali ľahké. Ak zrovna nežili v Transylvánii.