Ako ma napadla choroba

a ako som ju porazilTakže. Kde začať. Mno, minulý víkend som bol opäť v Brne. So svojím zlatom a ešte s doma kamarátmi. Pozerali sme napríklad Star Wars: Episode IV - New Hope. Každopádne som chytil nejakú angínu, alebo čo. Ale to sa stáva aj v lepších rodinách. V nedeľu som trochu kašlal a k večeru už som mal aj teplotu. Že 38,3. A ráno to isté. Takže doktorka. Tá ma vypísala až do utorku, 27.1., takže dovtedy som doma. Papám antibiotiká, polehujem v posteli, kde-tu sa potím a do krku si lejem kvapky. V podstate už to prešlo, resp. teplotu nemám a cítim sa o poznanie lepšie. Len ten kašel nie a nie prejsť. A mám také hrozne škaredé pupáky na dolnej pere. Aj by som sa vám odfotil, ale to by som si odradil posledných verných čitateľov. A to nikto z nás nechce. Jáj a strašne sa nudím. Akože úplne najviac. Úplne najviac najviac najviac. Ok, o jedno najviac menej. Ale fakt strašne moc. Možno viac ako keď som nemal internet a bol som po nehode. Jo, začiatok septembra 2006 bol krutý. Ale asi je to tým, že som už rozmaznaný, že mám kamarátov a priateľku a seriály a zrazu na mňa ľudia nemajú čas. Seriály by čas mali, ale nechce sa mi nič púšťať. Moment, musím si dať Penclen. A už som zase tu, ani ste si nevšimli, že by som zmizol. Kúzlo blogu. Hm, čo by som tak ešte... jáj, teším sa do práce. To sa ľuďom nestáva často a musím si ten pocit užiť. A vo štvrtok bude meeting, v angličtine, to bude pecka. Na ten sa teším úplne najviac. A to bez irónie. No dobre, už vás nebudem ďalej nudiť, vráťte sa k svojej obľúbenej činnosti, ktorú ste kvôli mne prerušili. Ďakujem za pozornosť. Zase niekedy.