pondelok 10. marca 2014

Dni plynú

Nebolo to tak dávno čo som bol utiahnutý introvert, čo sa bál prehovoriť nielen na "cudzích" ale aj na "vlastných". Vlastne to bolo už hrozne dávno. Ages ago. Mal som štrnásť rokov, meter päťdesiat a štyridsať kilo.

Dnes mi ťahá na tretí krížik, som svalnatý vypracovaný (yeah, right) muž (maybe) v najväčšej sile (I hope not!), ktorý sa čerstvo zasnúbil s tým najúžasnejším stvorením na tejto zaprdenej planéte.

Zažil som hromadu fantastických vecí od festivalov, chatovačiek, koncertov cez plávanie v najstudenejšom jazere na Slovensku až po bicyklovanie od svitu do mrku vrátane nie až tak fantastickej nehody. Užil som si dosýta. Dosť na to aby som vedel, že tým, že sa usadím nerobím chybu.

Zlatý vek českých sci-fi/fantasy conov formoval moju osobnosť viac než vysoká škola, hodiny hrania stolných hier mi dali do vienka viac než maturita a programovanie za dlhých zimných večerov v prítmí mojej izbičky ma dnes bohato živí.

Nevymenil by som svoju mladosť za žiadnu inú, pretože žiadna iná by nebola tak krásne moja ako práve tá, ktorú som zažil. Toto nie je nostalgický plač za niečím strateným, toto je naopak oslava prvej tretiny môjho života, ktorá sa spravodlivo chýli ku koncu a bola skutočne perfektná.

Všetky chyby, ktoré som spravil, ma posunuli o kus ďalej. Všetky priateľstvá, ktoré rovnako rýchlo vznikli ako zanikli, ma presvedčili o pomínavosti života, s ktorou sa treba zmieriť.

Pred pätnástimi rokmi som bol utiahnutý introvert, čo sa bál prehovoriť nielen na "cudzích" ale aj na "vlastných". Za rok budem ženatý asertívny tridsiatnik s vlastným bytom a dvoma krásnymi mačičkami. A ženou čo naplnila prázdne miesto v mojom živote.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára